Ako sa netopier Badly stal letovým dispečerom

Pobavení sa vracali do jaskyne. Ani nevedeli, ako rýchlo im cesta ubehla. Boli už blízko, keď začuli hlasnú vravu. Na strome pri jaskyni zbadali visieť mnoho netopierov, ktorí medzi sebou diskutovali. Postupne sa začalo pridávať čoraz viac okololetiacich.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Badly, hneď ako sa k nim pridal a pokúšal sa zavesiť na konár k ďalším netopierom.

„Posuň sa. Nevidíš, že prileteli Badly a Charlie?“ vrčal Hula, klavirista kapely, na spoluvisiaceho Dema.

Demo je Fridin syn. Jeho rodičia sa o svojho syna vždy báli. Dovolili mu lietať iba po okolí, nechali ho dlho spať a zväčša mu potravu nosili oni. To sa podpísalo na jeho váhe. Teraz už veľa nelieta. Ani nie preto, žeby sa mu nechcelo, ale preto, že svoju váhu nedokáže udržať nad zemou.

Demo sa teda hojdavo presunul o čosi ďalej, a tak Badlymu a Charliemu vytvoril miesto.

„Zase sa to stalo,“ skonštatoval Charlie a pokrútil hlavou.

Z jaskyne už bolo počuť netopierie pískanie, ktoré oznamovalo príchod sanitárov. Zosadli na zem a z nej zobrali minimálne dvadsať zmrzačených netopierov. Naložili ich na nosidlá a znova s piskľavým škrekom odleteli do netopierej nemocnice.

„Pán starosta,“ ozval sa ktosi z davu, „ak niečo nevymyslíme, naša komunita bude plná invalidov.“

Pán starosta sa presunul vyššie, aby sa mohol všetkým prihovoriť.

„Spoluobčania. Tento problém je celosvetovým problémom. Čo mám podľa vás robiť? Ak máte nejaké návrhy, prosím,

predneste ich,“ vyzval ich.

Každý mal čo povedať. Ozývali sa najmä zamestnávatelia, ktorým dochádzali zamestnanci. Bola to dlhá debata, spoločne sa však zhodli iba na jednom – pracovať musia začať všetci. Dvojročný odklad po škole sa ruší. Mladé netopiere sa budú musieť rozhodnúť v priebehu pár dní, ktoré zamestnanie si vyberú.

Keď Badly videl, ako nadšene s týmto návrhom všetci súhlasia, zbledol. Mal ešte jeden rok na rozmyslenie. Vôbec nemal v pláne začať pracovať už teraz. Veď ešte ani neobletel všetko, čo chcel. V severnom lese ani poriadne nebol.

„Koniec srandy, vážení,“ zahlásil Charlie. „Jeden pohár kokteilu zadarmo!“ V tom momente akoby všetci zabudli na

dôležitosť situácie a bez váhania odleteli.

Charlie obsluhoval nával zákazníkov, keď si všimol Badlyho v kúte. Visel zo stropu, zamotaný do krídel. K Badlymu priletela jeho mama. Jemne ho pohladkala po hlave.

„Budeš kamenár,“ povedala s úsmevom. „Všetci vieme, že budeš kamenár.“

„Ale ja nechcem byť kamenár,“ odpovedal nešťastne.

„A čo iné by si mal byť?“ začudovala sa. „Tvoj otec je kamenár. Tvoj brat, strýko, dedko, aj tvoja babka sú kamenári.“

Potom sa ticho zamyslela. „Krajčír ako ja asi nebudeš, takže ostáva iba kamenár.“

„Ale ja nechcem byť kamenárom,“ zopakoval ešte hlasnejšie a zúfalejšie.

„A čím chceš byť?“ začudovala sa.

Netopiere nezvyknú uvažovať na tým, čím chcú byť. Jednoducho robia to, čo robia ich rodičia. Dobrovoľný výber povolania je skôr o tom, či si vyberú zamestnanie matky alebo otca.

„Ja ešte neviem. Ale nechcem byť nič z toho, čo robia ostatní.“ Badly sa vyrovnal a zasníval. Obletel svoju matku a s

nadšením sa jej snažil vysvetliť, o čom sníva. „Ja neviem, čím chcem byť, ale chcem byť užitočný a výnimočný. Chcel by som urobiť niečo významné!“

Jeho matka to však nepochopila. Zamračila tvár, až na nej vystúpilo mnoho vrások. „Prestaň fantazírovať! Od budúceho týždňa začneš pracovať s kamenármi a bodka. Idem ťa hneď zahlásiť pánovi Argosovi.“

„Tuleňovi?“ vyšlo z neho nešťastne. Komunita mala dvoch zamestnávateľov kamenárov. Jeden sa staral o úpravu a

spriechodnenie už existujúcich jaskynných dutín a sál a druhý vyrábal výrobky z kameňa pre zákazníkov. Jeho matka mu musela vybrať práve toho podivína. Netopiera s hrubým piskotom, ktorý je ešte k tomu neustále mrzutý.

„Tebe nech ani nenapadne osloviť ho niekedy menom Tuleň. Dobre vieš, že nemá rád, keď ho niekto oslovuje iným

živočíšnym druhom,“ dopovedala a vzápätí nahnevaná odletela. Badly nešťastne vyletel z jaskyne na strom.

Ani nevedel, ako dlho tam bol. Smutný, prakticky bez myšlienok, iba hľadel kdesi do ničoho. Zadíval sa na jaskyňu smutnými očami a odletel do severného lesa. Letel rovno za nosom. V hlave mu vírilo mnoho myšlienok, zatiaľ čo mu chladivý vietor vysušoval slzy, ktoré sa mu tlačili z malých očiek. Budeš kamenár ako tvoj otec… od budúceho týždňa začneš pracovať. Opakovane mu znelo v hlave. Zajtra o desiatej pri veľkom jazere. Začul len tak pomedzi myšlienky.

© 2017 by Mary Roe. Proudly created with WIX.COM